Alzheimerove lesy

Bolo to krátko potom, ako som spoznal svoju milovanú manželku. Dostali sme pozvanie od jej priateľov v Prahe, aby sme si s nimi šli zalúštiť. Nie, nejednalo sa o tandemové lúskanie strukovín. Tento fenomén vtrhol k našim susedom pred štrnástimi rokmi a drží sa tu dodnes. Zachvátil samozrejme aj mnohých na Slovensku. Aby ste si udržali zdravie a psychickú rovnováhu, môžete cvičiť Tai Chi, vypĺňať sudoku či vymýšľať nové vzory pri štrikovaní. My dvaja predchádzame Alzheimerovi pomocou „šifrovačky“.

Mozog dospelého človeka obsahuje asi 100 miliárd nerovových buniek, ktoré vytvárajú ohromnú sieť spojení, občas nazývanú prales neuronóv. Keď sa pozriete zhora na hociktorý les, nezaznamenáte okrem mierneho kolísania vo vetre, padajúcich jesenných listov, slabého prasknutia konára, či trilkovania vtákov takmer žiadne iné prejavy. Rovnako, ako keď sa pozriete zvrchu na odhalenú kôru mozgu. Ale to vnútri, skryté a na prvý pohľad nebadané, to je život. Neustály prenos informácií, zánik a zrodenie buniek/organizmov, zmeny synaptických spojení/väzieb v lese.

Alzheimerova choroba je vo vyjadrení prírody takou rovnovekou monokultúrou jedného druhu stromov. Prežívajúceho, no chudobného lesa bez iskry rozmanitosti, bez čarovných obrazov a zákutí, bez symfónií orchestra zurčiaceho potoka a vtákov. Les sa nedá zlepšiť tým, že z neho odstránite to, čo si myslíte, že je zlé. Ani náš mozog sa nedá zlepšiť tým, že doň vojdete a vyrežete neuróny, o ktorých si myslíte, že sú vám nanič a nehodia sa vášmu zmýšľaniu. Obom musíte vytvoriť podmienky na to, aby sa vyvíjali, prispôsobovali a napredovali. Nastoliť tú vysnívanú rovnováhu medzi tým, čo od mozgu/lesa očakávame a čo nám vie on poskytnúť. A snažiť sa ho udržať čo najdlhšie v dobrej kondícii. Vďaka naším mozgom i lesom sme tým, čím sme.

Držte nám teda v sobotu pri Sendviči palce. A nenechajte si ochudobňovať svoje pralesy ľuďmi, ktorí „vedia“, čo v nich má byť a rásť. Každý deň vás za to ten váš prales odmení krásnym zážitkom.

Viac o hre [1]